Basketbalová rodina Kováčikovcov sa sťahuje do Španielska – tentoraz nie kvôli otcovi, ale dcéram
ČLÁNOK VYŠIEL V DENNÍKU ŠPORT
Už sme si v našich končinách zvykli, že talentovaní futbalisti či hokejisti odchádzajú už v mladom veku do rôznych zvučných akadémii v Európe. V basketbale sa tak deje oveľa poskromnejšie, ale i tu sa z času na čas pritrafí zaujímavý odchod. Jeden sa udial práve v týchto dňoch. Do jednej z troch najlepších akadémii v Európe mieria dcéry známeho basketbalového trénera Maroša Kováčika – 13-ročná Emilly, reprezentantka Slovenska do 14 rokov, a 10-ročná Leonie. Ich prechodným domovom sa na najbližšie mesiace stane L’alqueria Del Basket Valencia. Budú tak, podobne ako futbalisti, pod krídlami netopiera, ktorý je už od 13. storočia úzko spojený s regiónom Valencie. Bližšie sme sa o tejto novinke porozprávali s Marošom Kováčikom.
Máte za sebou štvorročné obdobie pri poľskej ženskej reprezentácii. Aké bolo?
„Určite úspešné. Prišiel som k nej v čase, keď sa k nej nik nehrnul. Potácala sa na dne európskeho basketbalu. Posledné výsledky boli naozaj zlé. Začali sme budovať reprezentáciu prakticky od nuly. Poľská reprezentácia sa dostala do zvláštneho stavu. Na posledný kvalifikačný blok predtým, než som prevzal národný tím, prišlo 21 ospravedlneniek od hráčok! Pochopil som, že nezačneme basketbalom, ale vzťahmi. Keď som na pohovore v priestoroch poľskej federácie predstavoval svoju víziu v štyroch krokoch, tak hneď prvý bol: zmena vzťahu poľských hráčok k reprezentácii a vybudovanie tímovej chémie. Druhý krokom bolo vybudovanie defenzívnej taktiky, tretím vybudovanie ofenzívnej taktiky a štvrtým boli víťazstvá. Počas tvrdej štvorročnej práce sa nám podarilo splniť všetky štyri kroky. Dokonca i v rovnakom poradí. Za štyri roky som mal len dve ospravedlnenky.”
Progres Poliek bol očividný. Chýbal len krôčik k úplnej spokojnosti – prebojovať sa z kvalifikácie na záverečný turnaj.
„Treba priznať, že sme nemali šťastie ani na jeden žreb. Najprv sme boli v trojčlennej skupine s Veľkou Britániou, ktorá skončila tretia na ME a s Bieloruskom, ktoré malo silnú generáciu hráčok. Štartovali na všetkých dôležitých akciách. Práve víťazstvo nad Bieloruskom v covidovom čase bol povestným zlomom, keď sme sa odrazili od dna. Družstvo začalo dôverovať nášmu systému. V ďalšom kvalifikačnom cykle sme dostali do skupiny piaty tím Európy Turecko a rankingovo ôsmy tím Slovinsko. Ďalším celkom bolo Arménsko. V Turecku sme prehrali iba o jedenásť bodov a mrzela nás hlavne domáca nešťastná prehra so Slovinskom. Vo februári sme však zdolali doma Turecko, čo bolo jedno z najväčších prekvapení v Európe. Po tomto kvalifikačnom okienku dostali iba dva tímy od FIBA hodnotenie A++ – Francúzsko a Poľsko. Na tej vlne sme šli aj o tri dni do Slovinska, kde sme tiež vyhrali. V skupine sme skončili na 2. mieste a v podstate len úplne tesne sme nepostúpili na ME. Ženský basketbal sa dostal na titulky poľských novín, a to už dávno nebolo. Uvidíme, či tieto výsledky stačili, aby v nasledujúcej kvalifikácii Poľsko nežrebovali z tretieho koša, ale už z druhého.”
Kováčikovci počas nedávneho pôsobenia v Poľsku
Funkcionári vás neprehovárali, aby ste zotrvali pri reprezentácii?
„Mali sme stretnutie s najvyššími predstaviteľmi tamojšej federácie. O minulosti sme nerozprávali, lebo s predchádzajúcimi rokmi vládla spokojnosť. Skôr chceli vedieť môj názor do budúcnosti. Padla myšlienka o predĺžení zmluvy, avšak ja som na tomto stretnutí nechcel hovoriť o definitíve, lebo som už pôsobil aj v mužskom basketbale, čo funkcionárom veľmi nevoňalo. Nebola to komfortná situácia a nedalo sa takto dlhodobo fungovať. Dostal som čas na rozmyslenie. Keďže už na tomto stretnutí som vedel, že chcem pokračovať v mužskom basketbale, bola otázka času, kedy dôjde k rozdielnym názorom. Nakoniec to dopadlo tak, že mi zavolali a oznámili, že sa rozhodli pokračovať inou cestou. Úplne som chápal ich rozhodnutie, keďže sa mi skončila zmluva.”
Popri ženskej reprezentácii ste od februára 2022 súbežne viedli na klubovej úrovni mužov Gliwíc.
„Zažili sme veľmi úspešný rok, hoci umiestnenie nebolo také, aké sme očakávali. Vyhrali sme však skoro dvojnásobný počet zápasov ako v predchádzajúcej sezóne. Zmluva mi vypršala. Treba priznať, že klub má finančné problémy a dodnes mi dlhuje peniaze.”
Celá rodina sa sťahujete z Poľska do Španielska. Ako k tomu došlo?
„Jednoducho. Naše dve dcérky boli na skúške v akadémii vo Valencii. Ide o najlepšiu akadémiu v Španielsku a jednu z najlepších v Európe.”
Ako ste sa dopracovali k skúške?
„Cez moje kontakty v Európe. Mali sme však malú dušičku. Najprv sme zisťovali, či nám vôbec dovolia prísť na skúšku. Vyslali sme prvý signál, potom sme čakali a zrazu veci nabrali spád. V sobotu nám oznámili, že v pondelok ráno sa máme hlásiť v akadémii. Pre nás bolo skvelé už to, že nám dovolili prísť na skúšku. Ani sme nerozmýšľali, že niektorú z dcér vyberú. Narýchlo sme vybavovali cestu i ubytovanie. Emilly a Leonie absolvovali štyri tréningy a po krátkom ‚try-oute‘ nám oznámili, že obe si vybrali. Keď nám to oznámili, len sme na seba pozerali a ani sme nevedeli, ako máme zareagovať. Celkom sme nechápali, čo sa stalo a koľko vybavovačiek je pred nami. Staršiu dcéru s ročníkom narodenia 2009 vybrali rovno do top tímu U14. V akadémii sú totiž tri tímy do 14 rokov odstupňované podľa kvality. Ju vybrali do Infantil A Elite, čo nás všetkých veľmi potešilo. Samozrejme, je to spojené s lepšou starostlivosťou, ústretovosťou voči škole, poplatky za akadémiu sú oveľa nižšie, na inej úrovni sú aj individuálne tréningy. Rovnako tak sa rozhodli i pre mladšiu dcéru s ročníkom narodenia 2013. V jej kategórii sa dievčatá ešte nedelia podľa kvality. Veľmi sa im páčila jej rýchlosť a všeobecný pohybový talent. Obe dcéry ich zaujali a 20. augusta sa majú hlásiť v akadémii.”
Leonie (vľavo) a Emilly pred budovou akadémie vo Valencii.
Čo to znamená pre vás rodičov?
„V podmienkach akadémie je, že v meste musí bývať celý rok minimálne jeden z rodičov. Akadémia neposkytuje žiaden internát, lebo s ním sú spojené len možné problémy a oni problémy nepotrebujú. Keďže posledných 10 rokov sa rodina neustále prispôsobovala mne, tak teraz jej ja môžem splatiť určitý dlh a pôjdem s ňou do Valencie. Moja práca bude tentoraz druhoradá. Musíme sa zabývať, zistiť, ako fungujú reálie v krajine, v meste, škola, tréningy. Teraz teda nadišla chvíľa, všetok čas vrátiť deťom. Vôbec s tým nemám problém.”
Sú už dievčatá hráčkami Valencie, alebo je to dlhodobejší proces?
„Ešte nie sú a nejaký čas to ešte potrvá. Dievčatá boli na Slovensku v CBK Košice, odkiaľ prešli do tímu Gliwice Stars. Staršia Emilly už bola registrovaná aj v Poľsku, to znamená, že v jej prípade išlo o prvý FIBA transfer do Poľska. Tým pádom po návrate domov do Košíc, Emilly už nemohla hrať za CBK. Kategória Leonie sa v Poľsku neberie ako registrovaná, takže po návrate domov odohrala pár zápasov za CBK. Po skončení skúšky som mal stretnutie so šéftrénerom celej akadémie Estebanom Albertom a ďalším trénerom zodpovedným za dievčenskú zložku. Oficiálne nám povedali, že dievčatá budú členkami akadémie vo Valencii a povedali nám aj postup, ako to bude prebiehať. Z klubu pôjde žiadosť na španielsku federáciu, a tá ju pošle na FIBA. Z FIBA poputuje žiadosť na Slovenskú basketbalovú asociáciu a SBA ju pošle do Gliwíc, respektíve do CBK. Kluby musia súhlasiť a rovnakou cestou sa žiadosť vráti do Valencie. Nie je to záležitosť niekoľkých dní, ale minimálne to trvá mesiac. Pri Emilly sme s tým v Giwiciach mali problém a prvých šesť zápasov vynechala. Hneď na úvod nám predstavitelia akadémie povedali, že klub nepreberá na seba náklady, ktoré sú spojené s prestupom. Jeden prestup vychádza na 3000 švajčiarskych frankov za jednu. Je tam však jedna výnimka FIBA, na ktorú prestupovala aj Emilly do Gliwíc – ak sa rodičia sťahujú s dieťaťom, prestup je zadarmo. Pri tejto príležitosti sa chceme poďakovať aj CBK, ktorý nám vyšiel v ústrety, keď Emilly išla do Gliwíc.”
Náhodné stretnutie, ktoré sa oplatilo zvečniť. Dievčatá so slovinským majstrom Európy a hviezdou Valencie Klemenom Prepeličom.
Asi je zbytočné pýtať sa na fungovanie tamojšej akadémie. Môžeme na Slovensku len závidieť?
„Môžeme. Je to jedna z najlepších akadémii v Európe. Ak sa majú dievčatá zlepšiť a možno sa raz živiť profesionálnym basketbalom, potom je nevyhnutné pôsobiť v akadémii, kde je veľké konkurenčné prostredie. Napríklad tým, že Emilly vybrali do elitného 12-členného tímu, museli z neho jedno dievča preradiť do B-tímu. Emilly nám po tréningu rozprávala, že v šatni bol preto veľký plač. Je na nej, aby počas najbližšieho roka potvrdila, že si to miesto zaslúži. Nik jej nebude pomáhať. Ak poľaví, o rok ju môžu vyradiť z top tímu. Do Valencie ideme na rok a deti musia presvedčiť, že si svoju šancu zaslúžia a o svoj kariérny rast zabojujú. Je to tvrdé konkurenčné prostredie. Emilly je v top tíme jediná cudzinka. V A-tíme Valencie pôsobila Regína Palušná a trénerkou tam bola aj Natália Hejková, ale dcéry budú asi prvé Slovenky v tamojšej akadémii. Na tréningoch sme to videli hneď, že výkonnostný level je úplne inde. V elitnom tíme sú dievčatá naozaj na vysokej úrovni. To isté platí o samotnej starostlivosti. Po našom príchode nasledovalo hneď meranie. Okrem bežných parametrov ako výška a hmotnosť, nasledovalo rozpätie rúk, maximálne rozpätie palca od malíčka, merali výšku tela v sede s vystretými nohami. Čiže zisťovali pomer nôh k vrchnej časti tela, anylyzujú ho a podľa toho vedia určiť predispozície hráčky. Hneď na to sme išli na palubovku s veľmi dobrým riešením. V strede ihriska boli dva koše pri sebe, ale otočené od seba. Medzi nimi stál šéftréner, obe dcéry mali svoje polovice ihriska a svoje individuálne trénerky, ktoré im kázali robiť rôzne cvičenie, pri ktorých si ich testovali. Celý tréning trval 60 až 70 minút. Takto ich testovali tri dni. Už len ten pohľad z hľadiska urobil na nás dojem – dve ihriská, na nich dve dievčatá a traja tréneri.”
Môžeme iba závidieť. Trinásť ihrísk v rámci L’alqueria Del Basket Valencia.
Tréningové možnosti sú v akadémii zrejme naozaj neobmedzené.
„Môžem len potvrdiť. Pritom ide o jednoduchú konštrukciu haly, v ktorej sú štyri ihriská na pravej strane pozdĺž za sebou, tak isto štyri ihriská na ľavej strane a v strede tieto ihriská predeľuje a vlastne prepája pás šatní. Každá dvojička ihrísk má bunku troch šatní – domácu, hosťovskú a rozhodcovskú. Týchto osem ihrísk je v jednej hale s jedným hlavným ihriskom s hľadiskom. Hneď vedľa haly nasledujú za sebou ďalšie štyri ihriská. Akadémia tak má spolu 13 hracích plôch. Je teda kde trénovať. Každý deň ich využívajú od ôsmej do 21. hodiny. Je potrebné si uvedomiť, že v akadémii sú deti už od 4 rokov až po kategóriu do 19 rokov. Ešte dodám, že hneď vedľa haly akadémie stavajú za 280 miliónov eur pýchu basketbalovej Valencie – Roig Arénu, ktorú by mali otvoriť na budúci rok. Na basketbal bude mať kapacitu 15 600 miest, na koncerty sa zvýši na 18 600. Veľmi sa mi páčila myšlienka spolupráce akadémie so základnými školami. Akadémia im zadarmo poskytne halu pre telesnú výchovu. Každý deň sa tam vystrieda množstvo detí a už tu sa začína určitý vzťah k basketbalu. Trénerom len stačí sledovať a vyhľadávať si talenty spomedzi detí. Na druhej strane je to i marketingový ťah, lebo deti chcú chodiť na zápasy, berú so sebou aj rodičov. Valencia má ženské i mužské euroligové tímy. Dobré to majú vymyslené. Tu chcem upozorniť, že všetky peniaze na fungovanie akadémie sú súkromné. Sponzoruje ju jeden chlap, ktorý nedostáva žiadne peniaze od mesta, ani od štátu. Má seniorské euroligové tímy mužov a žien a spomínanú akadémiu dievčat a chlapcov.”
Upútalo vás niečo v tréningovom procese?
„Veľký dôraz kladú na základné veci. Ale to som si aj myslel, preto sú Španieli v basketbale tam, kde sú. Napríklad Emilly začala tréning s tým, že prvých 30 minút v podstate strieľala len z miesta – jednou rukou, opornou, neopornou. Maximom, čo urobila za ten čas, bol pol krok. Všetko však musela robiť dokonale – pristúpenie, čakanie na loptu, príjem lopty, vystrelenie. Celý akt strely musel byť dokonalý. Na správnu realizáciu dbali traja tréneri. Hovoríme o 12-člennom tíme 13-14-ročných dievčat. Leonie mala jednu tréningovú jednotku vonku o 17.45 vo veľkom teple, na čo nie je zvyknutá. Prvých 45 minút v kategórii U10 bol kondičný tréner. Učil ich správne pohybovať rukami a nohami pri behaní. Dokonca mali cvičenia, pri ktorých hrali futbal, aby si zlepšili koordináciu pohybov. Čo je zaujímavé, deti do 16 rokov netrénujú dvojfázovo. Španieli chcú, aby deti mali svoje detstvo, preto ich neviažu len na trénovanie. Emilly bude mať od novej sezóny v kategórii U14 štyri basketbalové tréningy po 90 minút a tri tréningy na motoriku a pohyb. Leonie bude v kategórii U11 a bude mať len tri tréningy do týždňa. Deti nechcú preťažovať.”
Budúci skvost Valencie Roig Aréna. Majú ju dokončiť na budúci rok.
Tréningy sú jedna vec, no vaše dievčatá chodia aj do školy. Vyskúšali si ich v ruskom Orenburgu, v poľských Polkowiciach i Gliwiciach. Teraz budú mať nových spolužiakov vo Valencii.
„Dievčatá budú navštevovať bežnú štátnu školu. Španieli však majú iný školský systém. Šesť rokov je základná škola, ďalšie štyri roky akási medziškola a potom ešte dva roky stredná školu. Tým pádom dcéry budú v rozdielnych školách a budú sa učiť v španielčine. Tak, ako sa v minulosti učili v ruštine či naposledy v poľštine. Emilly bude mať výhodu, lebo v Poľsku sa posledný rok učila španielčinu. Vie sa plynule dohovoriť po rusky, poľsky i anglicky. Leonie je menšia, ale myslím si, že v tomto smere nebude mať problém. Prioritou pre obe bude španielsky jazyk. Zaujímavé je, že menšie deti začínajú školu o deviatej, staršie klasicky o ôsmej. Napríklad Leonie bude mať školu od 9.00 do 16.30. Najprv som sa čudoval, prečo tak dlho. Potom mi vysvetlili, že v strede dňa je dvojhodinová prestávka s tým, že všetky deti idú von na dvor a venujú sa nejakému športu. Inak, dievčatá sú žiačkami ZŠ Ladislava Novomeského v Košiciach, kde robia aj komisionálne skúšky. Veľká vďaka patrí riaditeľke školy a rovnako tak triednym učiteľkám dievčat. Moja práca si vyžaduje veľa cestovania a deti to nemali ľahké, lebo v zahraničí boli stále v iných školách. Musím priznať, že škola nám v tomto smere veľmi pomáha, uľahčuje dievčatám štúdium a tým pádom sa dievčatá do nej rady vracajú.”
Čo na životnú zmenu vravia dcéry?
„Veľmi sa tešia. Leonie sa trochu bojí komunikácie. Keď však videli, ako to tam vyzerá, boli nadšené. Všetky deti – od štvorročných až po 19-ročné – sú jednotne vystrojené. Rovnaké tréningové oblečenie, fľaše, vaky, tašky. Platí zásada, že 15 minút pred tréningom už museli byť na ihrisku.”
Máte už vybavené bývanie?
„Zatiaľ nie. Sme v štádiu hľadania podnájmu čo najbližšie k hale i k škole, aby sme auto využívali čo najmenej. Vo Valencii je síce parkovanie zadarmo, no o to ťažšie je niekde zaparkovať.”
Spomínali ste, že teraz sa vy prispôsobíte dcéram. Nedá sa však nespýtať, či zarezonovalo vaše meno v basketbalových kruhoch Valencie? Tituly ste zbierali s Košicami i Polkowicami, v zbierke máte národné pohára zo Slovenska, Poľska i Ruska. Viedli ste družstvá v Eurolige a naposledy poľskú reprezentáciu. Poznali vás?
„Vedeli, kto som. Už, keď sme prichádzali, tamojší šéftréner vedel, kto príde. Naučil sa mená dievčat a hneď ich aj vítal po mene. Na druhej strane, myslím si, že z mojej strany by bolo nefér tam prísť a nejakým spôsobom využívať deti na to, aby som ja dostal prácu. To sme nechceli a ani to neurobíme. Samozrejme, tréner musí trénovať. Budem si hľadať prácu, nechcem zostať bez nej, ale nebude to priorita od prvého dňa ako tam prídeme. Človek, ktorý nás tam sprevádzal, sa ma otvorene spýtal, či sa má spýtať na prácu, tak som mu odpovedal, že nie, lebo by to nebolo fér. Mohlo by to vyznieť tak, že sa pchám do Španielska cez svoje dcéry. Pochopiteľne, mám svoje kontakty, ale v prvom rade chcem pre deti vytvoriť dobré zázemie, aby sa cítili komfortne, mali pri sebe rodinu. Verím, že neskôr si popri tom všetkom nájdem i nejaké zamestnanie.”
TOMÁŠ PETRO
BASKETBALOVÁ RODINA
Kováčikovci sú basketbalová rodina. Hlavu rodiny ani veľmi nie je potrebné predstavovať. Bývalý hráč Lučenca a Svitu sa v európskom basketbale presadzuje na trénerskej pozícii. Manželka Silvia bola bývalá ligová hráčka Popradu a slovenská reprezentantka vo všetkých mládežníckych kategóriách. Fanúšikovia ju budú poznať pod dievčenským menom Kloudová. Je sestrou bývalého popradského hokejistu Petra Kloudu. Dievčatá teda mali po kom zdediť basketbalové gény. A nielen ony. Do svojho koša v izbe už hádže svoju malú loptu aj dvojročný Mael.