Jeden smoliarsky doskok a Alexandra Mončeková si na niekoľko mesiacov oddýchne od basketbalu. Po vážnom zranení kolena ju čaká operačný zákrok a dokonca premýšľa i nad tým, či sa ešte vráti na extraligové palubovky.

Ako došlo k tvojmu zraneniu?

„Stalo sa to ešte 2. novembra v domácom stretnutí so Slovanom pred reprezentačnou prestávkou. Išla som skákať na odrazenú loptu. Bola som na doskoku v bežnom súboji so súperkou. Po výskoku som však zle dopadla na nohu, podlomilo sa mi ľavé koleno a zranenie bolo na svete.”

Ako vyštudovaná fyzioterapeutka si vedela hneď, že ide o vážne zranenie kolena?

„Práveže na začiatku sa zranenie nejavilo až také vážne. Dúfala som teda v lepší výsledok vyšetrení. Žiaľ, je to tak, ako to je. Stalo sa mi to v prvej štvrtine. Keďže to dosť bolelo, tak som išla hneď na striedačku. Po prvom polčase sa mi však zdalo koleno celkom v poriadku, preto som na chvíľu uvažovala, že pôjdem hrať. Ale vzápätí som si povedala, že nebudem pokúšať osud. Dobre, že som nešla.”

Máš za sebou aj vyšetrenia, takže čo ukázali?

„Mám za sebou ortopedické vyšetrenie a taktiež aj vyšetrenie magnetickou rezonanciou. Nález je dosť závažný. Mám úplne roztrhnutý predný krížny väz a poškodené oba menisky. Sú tam ešte aj nejaké ďalšie poškodenia, ale nie až také závažné.”

Vypočuť si takýto verdikt nie je pre športovca príjemné. Aké prvé myšlienky ťa opantali?

„V prvom rade som bola v šoku, lebo som sa cítila dobre. Dokonca sa mi koleno podarilo relatívne dobre rozcvičiť a normálne som chodila. Nemala som žiadne problémy, čo sa týka funkčnosti nohy. Dúfala som teda, že vyšetrenie magnetickou rezonanciou dopadne oveľa lepšie. Výsledok ma preto veľmi nemilo prekvapil. Bola som sklamaná a veľmi zle som to zobrala na vedomie. Aj som si poplakala. Už to však nezmením. Musím sa pozerať dopredu.”

Takéto zranenie si vyžiada niekoľkomesačnú absenciu. Niektorí športovci sa v plnej forme vrátia až po 10 mesiacoch. Rátaš s tým, že si tiež dlhšie odpočinieš od basketbalu?

„Je mi to jasné. Táto sezóna je už pre mňa minulosťou. Určite si v nej nezahrám. Po operácii trvá rekonvalescencia minimálne 9-10 mesiacov. Ťažko povedať, čo bude potom. Teraz by som sa nerada vyjadrovala k mojej basketbalovej budúcnosti, či sa ešte vrátim k basketbalu na vrcholovej úrovni.”

Máš 27 rokov, ideálny bastketbalový vek. Nebola by škoda hodiť basketbal za hlavu a ukončiť kariéru?

„To je pravda, ale musím sa na to pozerať aj z druhej strany – pracovnej a súkromnej. Neviem, či budem ďalej ochotná riskovať možné prípadné obnovenie zranenia, pretože potrebujem funkčné koleno k mojej práci fyzioterapeuta a potrebujem ďalej aktívne fungovať. Neviem, čo bude. Naozaj sa mi ťažko vyjadruje na túto tému, lebo doteraz som sa ani nikdy nepodrobila operačnému zákroku. Neviem ani, čo mám od neho očakávať a ako celý zákrok dopadne.”

Kedy by si mala ísť na operáciu?

„Zatiaľ ešte neviem. Nemám naplánovaný presný termín operácie. Čakám, či sa niečo uvoľní do Vianoc, alebo možno pôjdem na operačný stôl až po Novom roku.”

Každopádne budeš mať pred sebou množstvo voľného času. Už premýšľaš nad tým, ako s ním naložíš?

„Áno, uvažujem, čo budem robiť počas dlhých mesiacov. Už teraz, keď som bola dva týždne doma, tak som sa snažila vyžiť tento čas efektívne. Chcela by som sa posunúť pracovne, čiže rada by som absolvovala nejaké online kurzy, alebo budem čítať nejaké odborné knihy a literatúru. Bude teda robiť veci, na ktoré by som za iných okolností nemala čas.”

A asi zájdeš aj na zápasy dievčat.

„To je jasné. Určite budem chodiť na ich stretnutia a povzbudzovať ich. Dievčatá sa stále o mňa zaujímajú, píšu mi, ako mi je, ako sa mám. Je mi to ľúto, keď sa pozerám na ich zápasy a nemôžem byť na ihrisku, aby som im pomohla.”

FOTO: PETER JESENSKÝ