Koncom apríla ukončil kormidelník CBK Vladimír Karnay svoju úctyhodnú 48-ročnú trénerskú kariéru. V 66 rokoch si povedal, že stačilo a chce viac relaxovať, užívať si dôchodkový vek a tešiť sa zo psíka.
Kde sme vás zastihli?
„Oddychujem na záhrade, psík tu zápasí s loptičkou.”
Zápasí s loptičkou? Čo ho učíte dvojtakt?
„Skoro, skoro…”
Akého psíka máte?
„Francúzskeho buldočka. Dievčatá mi ho darovali po poslednom ligovom zápase.”
Ako sa volá?
„Killy. Mali sme jednu kombináciu v útoku, ktorá sa nám často darila. V dávnych časoch bola stavaná na Stana Kropiláka, ktorého volali Killy. Preto sme aj mi túto kombináciu takto pomenovali. Dievčatá prišli s tým, že psík by sa mal volať Killy.”
Stal sa z vás pravý psičkár?
„Nie celkom, lebo som na záhrade. Killy tu behá okolo mňa, spí na terase. Keď som však doma, tak s ním chodím na prechádzky.”
Takže dievčatá vás potešili týmto živým darčekom?
„Ale áno. Na jednej strane je to starosť, ale na druhej aj radosť.”
Vrátime sa ešte k poslednému stretnutiu sezóny a k prehre o tri body s Young Angels v rozhodujúcom súboji o 5. miesto. Ešte dve minúty pred koncom ste viedli o šesť bodov. Prebolela už táto prehra, či vás v myšlienkach ešte máta?
„Myslím si, že v konečnom dôsledku ani nebolela. Tam už v podvedomí hrali svoju úlohu iné veci. Niektoré dievčatá vedeli, že končím po tomto stretnutí. V hlavách mali všeličo možné, len nie to, čo by mali mať. Škoda, že sme zápas nedotiahli do víťazného konca, ale myslím si, že tieto súboje sa divákom páčili. Stále však tvrdím, že my sme hrali všetky stretnutia vonku. Keď sme si postupom času konečne zvykli na Šacu, sťahovali sme sa do Starej jazdiarne. Na tú sme si ešte nezvykli. Potrvá to nejaký čas. Dovolím si tvrdiť, že keby sme hrali len v Šaci, sériu play-off o 5. miesto vyhráme 2:0 na zápasy.”
Nakoniec sa podarilo obhájiť 6. miesto spred roka. Z tohto pohľadu vládne spokojnosť, že sa CBK takto etabloval v extralige?
„Samozrejme. Myslím si, že v zápasoch dolnej štvorky sme predvádzali kvalitné výkony. Skóre 10 – 2 vo výsledkoch v nadstavbovej časti hovorí za všetko. Najviac bola motivácia vybičovaná na stretnutia so Šamorínom, cez ktorý sme veľmi chceli prejsť. Škoda zranenia Mišky Lukačikovej, lebo v prvom zápase v Šamoríne by nám určite pomohla. Ten zápas sa dal vyhrať. Radka nehrala to, na čo má, a na poste rozohrávky nám chýbala skúsenosť. Táto séria trochu zabolela. Od Šamorína už bolo badať aj na tréningoch, že sa niečo zlomilo. Chodilo 5-6 dievčat. Káder som mal po prvý raz znova pokope deň pred začiatkom série s Young Angels. Osobne si myslím, že so sezónou musí vládnuť spokojnosť.”
Definítivne končíte na trénerskej stoličke. Obrazne povedané, zavesili ste trénerstvo na klinec?
„Áno. Jasne som sa vyjadril a na tom tvrdení nič nehodlám zmeniť. Aj vzhľadom na to, že sa má hrať česko-slovenská liga, tak to už nie je pre mňa. Cestovanie a kolobeh s tým spojený ma veľmi unavuje. Chcem využívať svoj voľný čas inak, nie tréningami. Veď my sme niekedy trénovali do deviatej večer. Domov som prišiel pred desiatou. Ja si myslím, že stačilo. Už je najvyšší čas.”
Ani sa veriť nechce, že ste v CBK ukončili šiestu sezónu. Prišli ste k dievčatám, ktoré boli prvým rokom staršie žiačky, odchádzate v čase, keď sú z nich extraligové hráčky a niektoré to majú veľmi sľubne nakročené do ďalšej kariéry. Po roku sa znova výkonnostne o krok posunuli a ich progres bol očividný. To vás asi najviac hreje.
„Nepochybne. Dievčatá výrazne napredovali. Momentálne si dovolím tvrdiť, že Radka Nigutová a Naty Tomajková majú pred sebou fakt veľmi dobrú budúcnosť. Uplatniť sa môžu Lucia Škvareková či Laura Mrázová. Stále to opakujem. Ak sa z jednej generácie hráčok vychová len jedna hráčka pre extraligu, tak je to veľký úspech. Aj teraz sa štyri dievčatá dostali do širšej nominácie Slovenska v kategórii do 20 rokov. Myslím si, že je pekný úspech mať štyri hráčky z jedného klubu v národnom tíme.”
Predpokladáme, že budete ďalej sledovať, ako sa vyvíjajú ich kariéry?
„Samozrejme. Ja som sa s nimi dohodol, že keď sa budem doma veľmi nudiť, tak sa zastavím na tréningoch. Keď mi vyjde čas, tak prídem aj na zápas. Úplne teraz nechcem zanevrieť na basketbal. Nekončím pri ňom pre to, že sa mi znechutil. Jednoducho už nechcem byť zviazaní povinnosťami.”
V Letnej záhradke máte v piatok záverečné posedenie. Akú reč máte pripravenú pre dievčatá?
„Ja? Ja mám hlavne problém, nie pripravenú reč.”
Aký problém?
„Ešte pred tým, ako mi v klube oznámili, kedy bude záverečné posedenie, dostal som pozvánku od dlhoročného spolupracovníka Ivana Benninghausa na oslavu jeho 60-ky, ktorú bude mať v Auparku. Budem to teda musieť nejako poriešiť, aby som vyhovel obom stranám. A ešte k tej reči… Ja som už taký: čo na srdci, to na jazyku. Dievčatám poviem, čo si myslím, ale určite to budú pozitívne slová. Nemám byť prečo negatívny.”